Pretože čakať je (občas) zábava

Autor: Miloslav Kučera | 8.1.2012 o 9:48 | Karma článku: 6,33 | Prečítané:  680x

Dnes som bol u doktora. Vlastne u doktorky. Našťastie nie preto, že by so mnou niečo nebolo v poriadku. Chvalabohu som zdravý, musím si zaklopať. Na drevo. Ejha! Tu však vyvstáva problém – Kde zohnať drevo, na ktoré by som si mohol zaklopať? Kde len sú tie časy, keď boli počítače z dreva, príbor z dreva, autá z dreva, lesy z dreva. Dnes sú lesy z papiera, či skôr na papieri, a to štýlom: lokalita tam a tam – 300 ha lesa. Prídete do tam a tam a TAM! – 30 stromov. Nuž a potom nečudo, že sa vám z minúty na minútu podarí premeniť dedinu na lokálnu plaváreň, ba dokonca regionálne prírodné kúpalisko. A z pilčíkov urobiť plavčíkov. Ale nie o tom som chcel.

 

Ako vravím, bol som u doktorky. Predpísať babke lieky. Vyšiel som tri poschodia a blížil sa k ordinácii (nie v ružovej záhrade, ale na béžovej chodbe). Ako to už býva dobrým zvykom, kde je lekár, tam možno očakávať i nejakých pacientov. Tí sa zvyknú združovať v čakárni, čo je rovnako dobrým zvykom. Ak samozrejme nie sú dobrými známymi s dotyčným lekárom. V čakárni teda sedeli dve ženy, obe v dôchodkovom veku. Možno vám vďaka môjmu načrtnutiu problematiky dobrých zvykov teraz napadne, čo sa patrí, keď niekam človek príde. Pozdraviť.

Tak som teda pozdravil. A tu skončili všetky dobré zvyky. I tie všeľudové. Odpoveď som ani po chvíli nedostal. Samozrejme je tu určitá šanca, že som na okamih dostal záchvat akútnej hluchoty. Ale tá je asi taká veľká, ako nutnosť umiestniť zasnežovacie delá do Himalájí. Pohodlne som sa usadil. V rámci možností, ktoré vám na pohodlie poskytne štyridsať rokov stará lavička s tapacírovaným sedadlom, vypchatým dvojcentimetrovou vrstvou molitanu. Sranda však ešte zďaleka neskončila. Naopak. Práve sa mala ešte len začať. Ženy, sa chvíľu takmer nečujne rozprávali. Potom jedna z nich vstala a postavila sa rovno dverí, nejakých dvadsať centimetrov od nich. Celé som to s neskrývaným úškrnom sledoval (asi s takým ako na tej profilovke). Vedel som totiž, čo nastane. Poďme na to logicky. Ak ste človek čakajúci u lekára v čakárni, je potom dosť možné, ak nie isté, že sa v rovnakom čase nachádza v ordinácii iný človek.

A ten po skončení vyšetrenia musí miestnosť, kde ho doktor vyšetroval, opustiť. V drvivej väčšine prípadov sa to robí tým najbežnejším (niektorí ho môžu už v dnešnej dobe považovať za nudný a klišé) spôsobom. Áno, miestnosť opúšťame dverami. Nie oknom, nie podkopom. Proste tými ošemetnými dverami. A tu prichádza patová situácia. Žena stojí rovno pred dverami, druhá žena sa snaží miestnosť opustiť. Na chvíľu ostanú obe zarazené z prítomnosti tej druhej. U ženy, ktorá od doktorky vychádza, je to pochopiteľné. U tej pred dverami už menej.

Po krátkej chvíli vzájomného skúmania tá vonkajšia žena urobila prvú rozumnú vec, odkedy vstala a postavila sa pred dvere. Cúvla. Vnútorná žena teda mohla opustiť ordináciu, v dôsledku čoho mohla vonkajšia vojsť. Pretože bola na rade. Preto vlastne stála pred tými dverami. Bránila si svoju výhodnú pozíciu, ktorú nemohla dokázať časenkou, keďže tu ich nemajú. Je totiž bežnou praxou, že sa ľudia čakajúci na lekársku prehliadku vrhajú dovnútra s entuziazmom, ktorý je typický pre hráčov amerického futbalu.

Tak som teda pred ordináciou ostal iba ja a druhá dôchodkyňa. A že nám bolo veselo. Teda vlastne ani veľmi nie. Teta civela pred seba. Chvíľami ma dokonca prepadali obavy, či nás neopustila. Teda vlastne ani veľmi nie. Vďaka periodicky sa opakujúcim deprimovaným vzdychom dávala o sebe vedieť, že je s ňou všetko v najlepšom poriadku. Tieto zvukové prejavy ešte dopĺňala pravidelným pohľadom k nebesám, či aspoň k stropu. Konečne trochu rozptýlenia. Okolo prechádzal mladý pár s asi dvojročnou dcérkou. Mám rád deti. Nie na tanieri, nie pod zámkou v pivnici. Tak klasicky ako každý normálny človek. Možno nám to pripomína časy, keď sme my sami boli deťmi. Malá vyzerala ako tie staré bacuľaté bábiky. Jednoducho, podarené dieťa. Živo si všetko dianie okolo seba obzerala a škerila sa. Kto by jej ten úsmev neopätoval? No predsa slečna v rokoch. Sedela a ani len pohľadom nezavadila o to usmievavé decko. Úsmev predsa škodí, to je známa vec.

Potom konečne prišla na rad aj ona a napokon i ja. Dolu schodmi som kráčal mierne rozladený z tejto polhodinky. Život však často pripomína graf pH z reklamy na žuvačky a tak sa mi hneď naskytlo zopár možností si náladu zdvihnúť. Prvou bol päťdesiatnik, ktorého by som tipoval na manuálne pracujúceho podľa postavy, ktorá bola vzhľadom na vek v dobrej forme. O to vtipnejšie vyznela dámska textilná taška, ktorá mu visela na ramene. Bola vo veľmi výrazných farbách, pripomínala plagáty z psychedelických šesťdesiatych. Keď som schodisko na prízemí opustil, hneď si ma očným kontaktom získal starček s výrazom krtka, ktorému práve oznámili, že vyhral pozlátenú lopatku. No a nakoniec mi deň rozjasnila (áno, poprosím Vás ešte o trochu klišé, pán hlavný) lekárnička s krásnymi očami. A svet bol opäť krásny a farebný... Nie, nič mi v lekárni neponúkli (mimo predpisaných liekov pre babku, samozrejme :))

Posledný odsek musím však venovať obrane dôchodcov. Netreba ich hádzať do jedného vreca. Najmä nie preto, že by sa tam mohli nepríjemne pokrčiť, ba dokonca polámať. Nájdu sa medzi nimi i slušní ľudia, ktorí vás vedia pozdraviť, či sa na vás dokonca usmejú. Ak majú poruke chrup. Chrup-chrup.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?